Keď som písal tento článok, bol koniec apríla 2020, úmrtnosť v Taliansku bola skoro 13,5%, vo svete máme takmer 3 milióny ľudí nakazených Covid-19 a preto si myslím, že dezinfekčné a antiseptické látky sú stále relevantná téma. A ešte som stále nažive, takže budeme pokračovať tam, kde sme minule skončili. Ďalšou skupinou dezinfekčných látok sú tie ktoré účinkujú na základe (ťažkého) kovu.
Dnes je už všeobecne známe, že ťažké kovy sú naozaj jedovaté pre človeka, hlavne pri chronickému vystaveniu sa ich zlúčeninám. Avšak tie isté kovy sú väčšinou ešte jedovatejšie pre rôzne mikroorganizmy. Mechanizmus účinky, respektíve toxicity pre škodlivé mikroorganizmy je taký istý ako je mechanizmus toxicity pre človeka. Katióny týchto kovov v roztoku reagujú s bočnými skupinami peptidov a proteínov (hlavne s tiolovými skupinami -SH), čím narúšajú ich priestorovú štruktúru, čo vedie k strate funkčnosti takýchto proteínov. Tento jav sa nazýva denaturovanie proteínov. Hlavným trikom pri týchto zlúčeninách je nájsť správnu koncentráciu kedy nebudú výrazne škodlivé pre človeka ale stále účinné proti choroboplodným zárodkom. Mnoho týchto látok má dnes skôr historický význam, prípadne hlavné použitie mimo medicíny, ale niektoré z nich sú ešte stále relevantné. Veľkým plusom týchto zlúčenín je že na ne len veľmi ťažko vzniká rezistencia. Meď je veľmi pekný ušľachtilý kov, charakteristickej oranžovo-červenej farby. Jej soli a komplexy sú vysoko účinné hlavne proti mikroskopickým hubám a plesniam (fungicídny účinok). Ako fungicída sa už od 19. storočia používajú pri úžitkových rastlinách, ako je napríklad obilie a vínna réva. V medicíne sa ešte stále niekedy používajú pri vonkajšom použití na niektoré plesňové choroby kože. Tu sa používajú mnohé soli alebo komplexy medi s rôznymi organickými kyselinami alebo organickými ligandmi. Tu si len tak spomenieme jednu z tých starších zlúčenín a to pentahydrát síranu meďnatého (CuSO4·5H2O), tiež známeho ako modrá skalica. Potom je tu striebro, čo je ďalší ušľachtilý kov striebornej (haha, to je prekvapenie, že?) farby. Jedným z dôležitých faktorov pri použitý striebra ako antiseptika, je jeho vysoká náklonnosť k tvorbe zrazenín s proteínmi a chloridmi (obe sa vyskytujú vo veľkom množstve v telových tekutinách). Vznik koloidných zrazenín striebra s proteínmi sa uplatnil ako technologický základ pre výrobu prípravkov koloidného striebra, ktoré sú dnes tak moc populárne. Asi najstarším ale stále používaným prostriedkom so striebrom je dusičnan strieborný (AgNO3). Sú to bezfarebné kryštály, ktoré sa pôsobením svetla alebo redukčne pôsobiacich organických látok farbí na čierno (vznik vyredukovaného striebra). Používa sa vo forme mastí alebo roztokov. Veľmi dlho sa používal na oftalmiu novorodencov spôsobenú baktériami rodu Neisseria (pôvodca kvapavky), na liečbu kvapavky sa pred objavom antibiotík aj používal. Okrem dezinfekčného účinku sa vysokej koncentrácii používa dusičnan strieborný aj na odstraňovanie bradavíc (má leptavé účinky). Ďalej sú tu samozrejme koloidné prípravky striebra, ktoré sa používajú k dezinfekcii kože alebo slizníc.
Teraz sme sa dostali k ortuti. No a to je moment, kedy sa vracia slovo „ťažké“ do spojenia ťažké kovy. Ortuť je ušľachtilý kov, striebornej farby, ktorý je pri izbovej teplote kvapalný. Ako samotný kov je známa už od staroveku a od vtedy sú známe aj jej anorganické zlúčeniny. Už od tých čias sa používali tieto zlúčeniny na vonkajšie použitie ako antiseptiká. Tieto látky sú silne účinné hlavne proti baktériám. Ortutnaté zlúčeniny boli tiež prvými „liekmi“ na syfilis. To že sú tieto zlúčeniny aj jedovaté už bolo známe minimálne od stredoveku. Ortuť na základe jej oxidačného stavu tvorí dva typy zlúčenín – ortuťtné (Hg+) a ortutnaté (Hg2+). Pre problematiku tohto článku je ale dôležitejšie rozdelenie na anorganické zlúčeniny ortuti (obsahujú anióny ortuti) a organické zlúčeniny ortuti (obsahuje kovalentnú väzbu C-Hg). Rovnako ako anorganické zlúčeniny striebra aj anorganické zlúčeniny ortuti sú vo vyššej koncentrácii leptavé. Príkladom anorganickej zlúčeniny ortuti je amid-chlorid ortutnatý (Hg(NH2)Cl). Je to biela zrazenina, ktorá nie je takmer vôbec rozpustná vo vode. Kedysi sa používala na výrobu mastí, ktoré sa okrem dezinfekčných účinkov používali aj na odstraňovanie takzvaných stareckých škvŕn na koži. Dobrým príkladom organickej zlúčeniny ortuti z tejto skupiny je sodná soľ kyseliny etylhydrargyriumtiosalicylovej, táto látka je známa pod triviálnym názvom tiomerzal. Tiomerzal sa používal kedysi vo veľkom merítku ako dezinfekčný prostriedok v mnohých injekčných liekoch a vakcínach. Tiomerzal ako aj ostatné organické aj anorganické zlúčeniny ortuti sa dnes už takmer nepoužívajú v medicíne (aspoň nie vo vyspelých krajinách), kvôli vysokej toxicite ortuti a jej zlúčenín (aj organických, z ktorých niektoré môžu byť neskutočne viac jedovaté ako tie anorganické). Posledným kovom, ktorému sa budeme venovať je bizmut. Bizmut je ťažký neprechodný kov bielej farby. Jeho soli majú bakteriostatický (zabraňujú rastu baktérii) a adstringentý účinok (spôsobuje sťahovanie pórov a rán na koži). Niektoré zlúčeniny bizmutu sa tiež používajú aj ako zložky antacíd. Dodnes používanou soľou bizmutu je zásaditý gallan bizmutitý. Je to soľ obsahujúca okrem bizmutu a hydroxidu anión kyseliny gallovej (kyselina 3,4,5-trihydroxybenzoová). Je to sýto-žltá amorfná látka, ktorá sa používa do zásypu na rany ktorý sa nazýva Dermatol.Druhou skupinou ktorú si v tomto článku ešte opíšeme sú dezinfekciá odvodené od bóru. Bór je polokov, ktorý sa v čistej forme na Zemi prakticky nevyskytuje. Jeho zlúčeniny sú však relatívne časté. V modernej medicíne sa používajú hlavne niektoré anorganické zlúčeniny bóru ako aj soli bóru s organickými kyselinami. Najstarším príkladom je kyselina boritá (H3BO3). Je to biela kryštalická látka, dobre rozpustná vo vriacej vode, ale zle rozpustná v studenej vode. Jej vodné roztoky sa doteraz používajú ako dezinfekčné prostriedky. Konzumácia kyseliny boritej je nebezpečná pretože smrteľná dávka môže byť nižšia ako 20 g pre dospelého človeka. Okrem kyseliny boritej sa kedysi používali aj soli bóru s kyselinou salicylovej – napríklad salicylátoboritan sodný.Takže týmto by sme ukončili túto časť o dezinfekčných látkach a antiseptikách. V tomto článku sme sa venovali hlavne zlúčeninám anorganického charakteru, ktoré v poslednej dobe majú menej využitia ako kedysi, ale človek nikdy nevie kedy sa k nim možno bude treba vrátiť! Pokračovanie na budúce (snáď!).