Chmeľ obyčajný (Humulus lupulus) je trváca popínavá bylina, ktorá by po vyrovnaní stonky môže dosahovať až niekoľko metrov, ale normálne rastie vo forme ovíjajúcich sa stoniek. Listy sú protistojné, stopkaté dlaňovito členité (3 až 5 dielne) listy s pílkovitým okrajom. Samčie kvety sú usporiadané do metlín, samičie sú v krátkych klasoch, z ktorých sa vytvárajú vajcovité šištice, v ktorých sa nachádzajú drobné nažky.
„Divá“ forma chmeľu u nás rastie v mokrých stanovištiach (lužné lesy, kroviská, okolie potokov) ako liana. Ak nenájde niečo na čo by sa uchytil, plazí sa po zemi. U nás je to domáca rastlina. Na liečebné a potravinárske použitie sa využíval už od antiky. Vzhľadom na množstvo obsahových látok majú význam len šľachtené odrody chmeľu, v divokých nie je obsahových látok dostatok na to aby sa zberali. Na upotrebenie sa zbierajú šištice, ktoré sa zbierajú na jeseň, ktoré sa väčšinou sušia v špeciálnych sušiarňach. Tieto sa po vysušení ešte spracovávajú ďalej na chmeľovú múčku, ktorej sa tiež hovorí lupulín.
Z obsahových látok sú tu silice (napríklad myrcén, humulén, a rôzne iné kyslíkaté deriváty terpénov), ďalej je tu veľa živice, horčiny (humulón, lupulón, kohumulón a viaceré ďalšie) a chalkón xantohumol. Zastúpenie jednotlivých obsahových látok sa môže výrazne líšiť vzhľadom na miesto pestovania chmeľu. V ľudovom liečiteľstve sa využíva chmeľ ako sedatívum, stomachikum (prostriedok na zvýšenie tvorby tráviacich štiav), proti infekciám, ako diuretikum (zvyšovanie tvorby moču). Moderná medicína pripisuje viacerým horčinám v chmeli aj účinky podobné estrogénom (ženské pohlavné orgány). Hlavné využitie chmeľu v spoločnosti je samozrejme ako základná surovina na výrobu piva.